Mnohokrát sa hovorí, časy sa zmenili. To platí aj pri výchove detí. Keď sa pozrieme do minulosti, isto so mnou súhlasíte, že sladkosti sme dostávali výnimočne (možno tak raz za týždeň, ak sme poslúchali), že darčeky sme dostali len ak sme mali svoj „sviatok“ alebo na Vianoce. Nový bicykel? Na to sme mohli rovno zabudnúť, bicykel sme „zdedili“ po staršom súrodencovi, ktorý samozrejme nebol nastaviteľný a tak sme nedočiahli na pedál, ale predsa sme sa naučili bicyklovať.

Dnešné deti však toto nepoznajú. Samozrejmosťou sú každodenné sladkosti, len aby dieťa neplakalo, tzv. „nehysterčilo.“ Darčeky a hračky dostávajú zakaždým, keď povie „to chcem.“ Nevadí, že doma už má také len v inej farbe alebo veľkosti a že ho nová hračka bude baviť len pár minút, ako „správny rodič“, ktorý miluje svoje dieťa, to kúpime. A tu robíme veľkú chybu. Potom sa nečudujme, že dieťa je rozmaznané. Prečo by aj nemalo byť? Však si je vedomé, že trošku zaplače, nadurdí sa, hodí o zem a dosiahne to, čo chce. Už dávno sú za nami časy, keď po maminej vete „LEBO SOM TO POVEDALA“ sme zostali ticho a viac sa nepýtali, dnes platí slovo dieťaťa „LEBO TO CHCEM!“.

Zhodujem sa s autorom článku že dnešné deti nepoznajú slová domáce práce, pomôcť mame pri varení a pod. Avšak na vine nie sú deti, ale rodičia. Miesto toho, aby viedli svoje deti k zodpovednosti a k dodržiavaniu disciplíny, sa ich radšej „zbavia“ a pošlú do izby za počítač, notebook, nový telefón. Predsa im všetko z toho kúpili, tak nech sa s tým hrá. Hoci aj celý deň.
Ak sa však takto správame k svojim deťom, nečudujme sa, že to od nich dostaneme naspäť v podobe neúcty a neposlušnosti.

Čo by sa stalo, keby sme veci robili inak? Možno nie úplne tak, ako naši rodičia, ale už vonkoncom nie tak, ako to robíme my. Čo keby sme sa s našimi deťmi viac rozprávali, o tom, čo ich baví, čo chcú robiť, keď vyrastú alebo len tak. Vždy sa vyhovárame na prácu, že nemáme čas na naše deti, ale jednu vec si treba uvedomiť. Čas nezastavíme. Deti vyrastú a potom je už neskoro naprávať chyby z minulosti.