Nič na svete by Vám nenahradilo fotografie z detstva, fotografie vašich blízkych, fotku vašej mamy či otca, deda, babky, prarodičov. Prvé výtvarné pokusy vašich detí, ktoré si starostlivo uchovávate, zápisky o prvých krôčikoch, pokrokoch. Prvý zošit, či žiacku knižku starostlivo uloženú ako spomienku na veľmi staré časy. Ľúbostné listy či pohľadnice od blízkych. Prišli by sme o časť seba! Oj to by bolo škody! Toto by nás veru mnohých zabolelo najviac.

S pribúdajúcimi rokmi máme iný pohľad na svet, máme iné meradlo hodnôt, zisťujeme zrazu, že nie všetko v živote – za čím sme sa pachtili- je to dôležité.
S pribúdajúcimi rokmi máme čoraz viac potrebné.

Mnohí z nás aj keď opúšťajú svoj domov čo i len na pár dni – berú si zo sebou aspoň rámček s fotografiami tých, ktorých majú najradšej.
Aj hotelová izba, či kancelária je hneď útulnejšia, keď v nej máme kúsok z domova. Nemusí to byť fotografia, môže to byť obrázok nakreslený detskou ručičkou, z ktorého cítime. Že niekde na nás niekto čaká. Niekto, kto nás má rád a komu chýbame. Je to v živote asi to najdôležitejšie. Mať miesto, kde na Vás čakajú, kde sa tešia že prídete. Miesto kam sa radi vraciate za každých okolností.
Preto každý z nás túži mať pri sebe v obyčajnej, ale aj ťažkej chvíli niečo, čo nám pripomenie kam patríme, kvôli čomu sa snažíme.

Môj byt je s množstvom poličiek na ktorých mám uložené drobné darčeky od detí, vnúčat, suveníry z dovoleniek, albumy plné fotografií- svedkov okamihu. Na stenách mám fotky detí, vnúčat, ich kresby či prvé maľované výtvory. Pre niekoho je to možno sklad haraburdia. Pre mňa sú tu ale tie najcennejšie veci, vďaka ktorým sa tu cítim vynikajúco. Nebažím po lepšom počítači, mobile, televízore. Sú to iba neosobné nutné predmety. Lipnem ale na svojich spomienkových predmetoch.